Keď už hovoríme o autorovi opery, zvyčajne volajú skladateľa. Každá opera však stále obsahuje autora, ktorý napísal svoj literárny text. Niekedy sa stáva, že skladateľ píše text sám, ako to urobil A. Borodin pre svoju operu princa Igor, ale častejšie skladatelia zverujú takúto prácu básnikom.
Opera sa niekedy nazýva elitárskou formou umenia, t. prístupné iba pre úzky okruh obľúbených položiek. Toto je, samozrejme, prehnané, ale mnohým ľuďom je tento žáner skutočne príliš komplikovaný na pochopenie. Obzvlášť títo poslucháči si sťažujú, že nevedia rozoznať slová spievané v opere.
Na rozdiel od spevákov zo „starej školy“ sú za to zodpovední moderní operní speváci, ktorí úplne prestali venovať pozornosť slovníku. Ak však človek nie je zvyknutý vnímať klasický spôsob spevu, môže mať problémy s dobrým slovníkom spevákov. Záležitosť komplikuje skutočnosť, že na Západe vznikla tradícia z Ruska na Západe - opery zahraničných skladateľov sa nevykonávajú v ruskom preklade, ale v pôvodnom jazyku. Pochopeniu opery môže pomôcť predbežné zoznámenie sa s libreto.
Čo je operné libreto
Slovo „libreto“ je preložené z taliančiny ako „malá kniha“. To je názov literárneho textu opery. Skladatelia niekedy používajú ako libreto nezávislé literárne diela. Rovnako tak napríklad S. Dargomyzhsky píše operu o úplnom texte tragédie A. Puškina „Kamenný hosť“. A.A.Rimsky-Korsakov urobil to isté s ďalšou tragédiou A.S. Puškina - „Mozart a Salieri“. V takýchto prípadoch zostáva len nájsť literárny zdroj opery a prečítať si ju.
Ale stále sú také prípady v skladateľskej praxi pomerne zriedkavé. Literárny zdroj opery sa spravidla spracúva pri písaní libreta. Niekedy sa dokonca zápletka zmení na opačnú, ako sa to stalo s príbehom A. Puškina „Queen of Spades“ pri vytváraní rovnomennej opery P. Čajikovského. V tomto prípade je zbytočné oboznámiť sa s obsahom opery podľa literárneho zdroja.
